Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Únia Vojnových veteránov Slovenskej republiky

100 rokov od popravy slovenských vojakov v Kragujevci

PRED 100 ROKMI V KRAGUJEVCI ZASTRELILI 44 SLOVENSKÝCH VOJAKOV

 

Slnko pripeká, presne ako pred sto rokmi, keď sa srbské mesto Kragujevac 8. júna 1918 odialo do čierneho. Na neďalekom Stanovljanskom poli bolo zastrelených 44 slovenských vojakov, príslušníkov náhradného práporu 71. Pešieho (trenčianskeho, nazývaného aj drotárskeho) pluku vojska niekdajšej rakúsko-uhorskej monarchie.

 

ČO VIEDLO KU KRVIPRELIATIU

V priebehu jarných mesiacov roku 1918 sa do Kragujevca vrátilo okolo 2 400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Zostavili z nich 7 stotín (rôt) 41. pochodovej formácie, ktoré mali podľa plánu 10. júna 1918 vystriedať svojich spolubojovníkov na talianskom fronte. Odpor proti vojne, únava zo strádania a odhodlanie vzoprieť sa odchodu na južný front vytvárali výbušnú atmosféru. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste. Vzbúrenci síce ukoristili asi 500 pušiek a niekoľko guľometov, prepadli železničnú stanicu a prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty, lenže... namiesto ostrej munície našli iba debničky s cvičnými nábojmi. Dragúni 7. jazdeckého pluku a delostrelecké batérie kasárne obsadili a vzburu potlačili.

 

KDE AJ TRÁVA O NEZMYSELNOSTI VOJNY VYPOVEDÁ

Krátko pred poludním 8. júna 2018 sa Kragujevčania a ich hostia osviežili pri prameni kultúry. Na nádvorí pred budovou, známou ako Amidžin konak, otvorili podujatie Slovenský deň v Kragujevci. Po príhovoroch rečníkov srbskej a slovenskej strany zvýrazňujúcich priateľstvo a spolupatričnosť bratských národov, nasledoval program ochotníkov z Báčskeho Petrovca, Boloviec, Dobanoviec, Kovačice a Padiny. A potom sa už všetci spoločne odobrali na Stanovljanske pole.

„Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Otka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!“

Z listu na rozlúčku od vojaka Jána Pittnera z Trenčianskych Teplíc (mladého 23 rokov) chvejivým hlasom, so storočím zaseknutým v hrdle, čítala veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Belehrade Dagmar Repčeková, len čo dozneli hymny Slovenska a Srbska zahrané slovenskou vojenskou dychovkou.

Pri pamätníku, na ktorom sú vytesané mená 44 zastrelených slovenských vojakov stojí spoločne s čestnou strážou slovenských a srbských vojakov po celý čas ako stĺp hradný aj slovenský vojak, člen Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky plk. v.v. Ing. Arpád Karasz v dobovej rovnošate I. svetovej vojny. V pravici vlajka Únie slovenských vojnových veteránov, v očiach sa zrkadlia spomienky na ďalekých predkov. Chúlostivé chvíle. Chvejú sa steblá trávy, i hlasy ďalších hovoriacich. A veruže i hlas Jaroslava Kráľa, starostu dedinky Krpeľany. Z nej pochádzal jeho prastarý otec Ondrej Kišša, ktorého meno je medzi ostatnými vyryté v mramorovom kameni pamätníka pod číslom 43. Prapravnuk Jaroslav hovorí o tom, čo história nezaznamenala. Sprítomňuje posledné hodiny života svojho blízkeho príbuzného z okolia Martina, ktorého život vyhasol v srdci Šumadije... „Prastarý otec, po tom, ako bol odsúdený zastrelením, zmierený

so svojím osudom, požiadal svojho spolubojovníka a priateľa, tiež z našej obce, aby sa po jeho smrti

postaral, zaopatril dve jeho deti a zobral si jeho manželku za svoju ženu. Po návrate z frontu tak sa aj stalo. Vojak Jozef Poliak sa postaral o dve deti, vtedy už siroty a vzal si za manželku vdovu po kamarátovi a spolubojovníkovi, nebohom Ondrejovi Kiššovi, čiže prastarú moju mamu. (...) Aj takéto boli osudy slovenských vojakov.”

Po početných slovenských a srbských delegáciách na najvyššej štátnej úrovni, kladúcich vence úcty k Pamätníku, mužne stúpajú príslušníci Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky. V rukách zvierajú jutové vrecúška. Vzdajú hold padlým krajanom, rozväzujú balíky a prsť z každej slovenskej dediny, v ktorej sa narodili tu zastrelení slovenskí vojaci, vysýpajú do nádoby po pravej strane pomníka. Rodnú slovenskú zem priniesli novodobí slovenskí vojnoví veteráni svojim predchodcom, aby im takto vzdali hlbokú úctu a prejavili česť. Príliv mora v očiach prítomných hovorí za všetko. Toto pietne spomienkové stretnutie bolo naozaj dojemné a dôstojné a veľkou mierou k tomu prispeli aj členovia Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky z klubu Žilina – Martin.

Foto ...TU...


 

Partneri


webygroup

dnes je: 13.12.2018

meniny má: Lucia

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

1254376

Úvodná stránka