Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Únia Vojnových veteránov Slovenskej republiky

Textový prepis relácie Plná poľná z 10. mája 2008

 

dátum: 12.05.2008

Textový prepis relácie:

P. REPKOVÁ, redaktorka: "Dnes najmú o niektorých podobách vlastenectva a o našich skvelých ženistoch v misii UNPROFOR. Nerušené počúvanie magazínu pre vojakov a nevojakov Vám želá Petra REPKOVÁ." 

P. REPKOVÁ: "Na mnohých miestach si pripomíname v týchto dňoch pamiatku vedca, diplomata a vojaka generála Milana Rastislava ŠTEFÁNIKA. Boli sme aj pri mohyle na Bradle, mieste posledného odpočinku tohto syna slovenského národa a vlastenca. O vlastenectve tu počas spomienky hovoril predseda vlády Slovenskej republiky Róbert FICO. Keďže táto téma bude rezonovať aj vo vysielaní Plnej poľnej, vybrali sme pre vás tieto premiérové slová." 

R. FICO: "Práve táto mohyla symbolizuje celú tragiku slovenského národa. Hoci v nej leží jeden z najväčších Slovákov, Slováci nechodia na Bradlo trúchliť, ale toto pietne miesto sa stalo miestom novej nádeje, znovuzrodenia oslobodeného národa. Stalo sa miestom povzbudenia, že za prácu pre národ sa považuje najmä nezištná práca, do ktorej sa ľudia najímajú sami dobrovoľne a za ktorú neočakávajú odmenu. Vlastenectvo nie je povinnosť a človeku z neho neplynú žiadne výhody. Vlastenec je človek, ktorý svoju vlasť vníma ako domov, ktorý dostal do daru práve tým, že sa narodil na Slovensku. Vlastenectvom môže byť aj misia slovenských učiteľov, aj rodičov, ktorí vychovajú zo žiaka, či syna rozhľadeného človeka, ktorý bude v kritických situáciách prijímať vážne rozhodnutia v prospech celého Slovenska. Vlastenectvo nie sú slová, ale vlastenectvo sa prejavuje najmä predovšetkým skutkami." 

P. REPKOVÁ: "O niektorých ďalších podobách vlastenectva hovorí Miroslav MINÁR." 

M. MINÁR, redaktor: "Akosi sme si v tomto uponáhľanom svete zabudli všímať okolo nás veci, ktoré sú u nás doma banalitou, ale len čo opustíme hranice tejto krajiny zistíme, že napríklad úcta k vlastnej hymne a k ďalším symbolom našej krajiny sú zrazu veci, pri ktorých sa nám tlačia slzy do očí. A tak je to napríklad aj vtedy keď nám niekto povie, že sa stal vojakom Ozbrojených síl preto, že to bol jeho sen a že chce slúžiť Slovensku a v prípade, že sa dostane do niektorej zahraničnej vojenskej operácie, či mierovej misie, povie, že je to pre neho česť a chce vzorne reprezentovať svoju krajinu a armádu. Keď nám to dotyčný vojak alebo vojačka povie doma uškrnieme sa popod nos, banálne hodíme rukou. Keď však tých istých vojakov v Afganistane, Kosove, Cypre, či na Golanských výšinách chvália generáli iných armád, zrazu sa cítime byť hrdí a prichytíme sa pri tom ako by sme boli chválení aj my. Či si to pripustíme alebo nie sú to skryté prejavy vlastenectva, ktoré v nás driemu, len akosi ich navonok neprejavujeme. Ako sa vlastenectvo prejavovalo v činoch našich vojakov v zahraničí hovorí veterán vojnových operácií a mierových misií brigádny generál Ondřej NOVOSAD." 

O. NOVOSAD: "V prvom rade tú osobnú statočnosť, ktorú vlastne prejavujú naši vojaci v tej svojej práce a teda tú vysokú profesionalitu. Nie je to patetičnosť to čo hovorím, oni si uvedomujú, toto je naša úloha a takto sa prejavujeme a spätne vlastne tým ukazujú vlastne ten svoj vzťah k svojej vlasti, aj k všetkému čo vlastne ich spája s našou krajinou, no a teda môžem povedať, že prejavujú možno viac ako inokedy si to vieme pripustiť alebo si to všímame u nás doma, úctu k všetkému čo nám pripomína našu vlasť alebo náš domov, ale aj hrdosť na naše národné zvyky, naše pesničky, všetko čo nás vlastne v zahraničí viaže s našou krajinou alebo nám pripomína našich najbližších. Predstavte si taký príklad kde sú všetko dospelí muži povedzme nie v jednoduchej, ľahkej situácii, najstarší z nich mal až päťdesiat rokov, kedy Mikuláš, Čert a Anjel, ktorí majú mimochodom na sebe kevralovú prilbu, vestu, majú zbraň, sú samozrejme zamaskovaní v tradičných úboroch a navštívia týchto vojakov v púšti, v mínovom poli a odovzdajú každému darček, navštívia napríklad našich kolegov zahraničných na veliteľstve divízie, tí sa čudujú, to je čo za zvyk, no to je náš slovenský, skrátka náš Mikuláš, Čert a tak ďalej a teraz pridáva sa viac a viac ľudí, viete to sú také veci, na ktoré si človek pamätá predovšetkým v súvislosti s konkrétnou situáciou. Áno tie prejavy toho vlastenectva sú rôzne, od vecí povedzme, ktoré sú vznešené, až po úplne obyčajné veci, ktoré spája každého z našich vojakov iba možno v jeho mysli niečo súkromné k tomu domovu a takto sa to prejavuje." 

P. REPKOVÁ: "Oslavy 15. výročia nasadenia slovenských vojakov v mierových misiách a operáciách v Seredi sa vydarili. Do kasární ženijného práporu, odkiaľ 1. mája 1993 odchádzala do misie UNPROFOR prvá jednotka, si prišli zaspomínať stovky veteránov mierových misií a operácií. Spoluorganizátorom pekného podujatia bola asociácia UN veterán Slovakia. Jeho viceprezidenta oslovil Bernard ROŠTECKÝ." 

B. ROŠTECKÝ, redaktor: "O odkaz prvej mierovej misie UNPROFOR sa stará občianske združenie UN veterán Slovakia so sídlom v Seredi. Na dnešné výročie pripravili 4. ročník streleckej súťaže Memoriálu padlých v mierových a pozorovateľských misiách. Ja mám už pri mikrofóne viceprezidenta UN veterán Slovakia pána Dušana ŠTEVÍKA. Pán ŠTEVÍK podaril sa ďalší pekný čin, toto podujatie, chvália si ho aj veteráni." 

D. ŠČEVÍK: "Bol som prekvapený jak som odovzdával medaile, že veľmi tak by som povedal kvitovali, že sme ich po toľkých rokov vytiahli a spomenuli si. Ja si myslím, že to stálo aj to úsilie na to, že sme dali vyrobiť tieto medaile a že takýmto spôsobom sme si to pripomenuli." 

B. ROŠTECKÝ: "Samozrejme máte aj ďalšie aktivity, jedna z nich sa zrodila pred piatimi rokmi, bola to putovná výstava fotografií pripomínajúcich našich vojakov v mierových misiách." 

D. ŠČEVÍK: "Musím troška poopraviť, neni to pred piatimi, ale je to pred desiatimi rokmi sme spravili tu takú prvú výstavku, ale sme sa neodvážili vyjsť von. Pred piatimi rokmi sme oficiálne vystavili na Jankovom vŕšku a potom sme videli, že je taký záujem o to, aby sme to ukázali aj ďalším, tak sme začali takú putovnú výstavu Brezno, Martin, po Slovensku. Výstava bola aj v Kragujevaci, takže ideme teraz na to východné Slovensko a chceme ukázať čo bolo teda pred tými pätnástimi rokmi." 

B. ROŠTECKÝ: "Spája sa táto výstava žiaľ aj so smutnou udalosťou." 

D. ŠČEVÍK: "My pri tej návšteve alebo pri pôsobení v UNPROFOR e sme objavili dedinu Padina kde je 8 tisíc obyvateľov, ktorí perfektne hovoria po slovensky. Získali sme tam veľké priateľstvo s viacerými ľuďmi, ale hlavne s maliarmi z insitného maľovania. Pán Pavol ČAPO má galériu, bohužiaľ pred týždňom nám zomrel. Galériu vedú jeho deti a boli ochotné túto výstavu vystaviť tu priamo vo vojenskom útvare. Je to približne 60 alebo až 70 obrazov insitného maľovania najvýznamnejších insitárov kovačickej padinskej kultúry."

B. ROŠTECKÝ: "Ďakujem a nech sa darí vám i združeniu UN veterán Slovakia." 

D. ŠČEVÍK: "Ďakujem a dúfam, že sa stretneme za päť rokov keď nám zdravie dovolí." 

P. REPKOVÁ: "Medzi veteránmi v Seredi nechýbal ani súčasný primátor mesta Kežmarok, major v zálohe Igor ŠAJTLAVA." 

I. ŠAJTLAVA: "Presne pred pätnástimi rokmi som bol v tej skupina, ktorá odchádzala do Juhoslávie bývalej. Druhá misia bola v Angole pod názvom UNAVEN III. Potom to bola misia OBSE Kosovo Verification Mission, ale tam sme boli iba krátko lebo pred bombardovaním Američanmi nás stiahli, ale hneď v tom roku som odišiel a zahajoval som ďalšiu misiu v africkej Sierra Leone pod názvom UNAMSIL." 

P. REPKOVÁ: "To všetko sú bohaté skúsenosti, ktoré ste si odniesli z tej prvej misie a potom ste ich zúročili v tých ďalších." 

I. ŠAJTLAVA: "Tak každá tá svoja misia má svoje zvláštne špecifikum. Kým Juhoslávia bola náročná skôr na riadiacu prácu a zabezpečenie spojenia, pretože som tam pôsobil ako spojovací náčelník tohto práporu, ostatné misie boli skôr samostatné ako vojenský pozorovateľ s diplomatickým pasom. No a každá tá misia má svoje, každá niečo dá do seba, ale v prvom rade každý čo niečo také prežije zmení názor na život." 

P. REPKOVÁ: "Čo vám tak utkvelo najviac v pamäti a k čomu sa tak najčastejšie vraciate?" 

I. ŠAJTLAVA: "Tak určite často sa mi vracajú ako roztrhané telá po výbuchu bômb v Kosove, rozštvrtené telá v Afrike, ale na druhej strane sú aj milé spomienky, šťastný úsmev detí, ktoré sa nám podarilo diplomatickou cestou vyslobodiť z rúk rebelov v Sierra Leone."

P. REPKOVÁ: "Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí sa do misií iba chystajú?" 

I. ŠAJTLAVA: "Aby robili svoju prácu so srdcom a aby sa šťastne vrátili." 

P. REPKOVÁ: "A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Michal NOVÁK, Miroslav MINÁR, Bernard ROŠTECKÝ, a Petra REPKOVÁ. Dopočutia o týždeň."


 

Partneri


webygroup

dnes je: 25.7.2017

meniny má: Jakub

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

775254

Úvodná stránka